post-thumb

Poznáte ten pocit, keď sa vám rozpadne ilúzia o tom, kým ste? Všetko, čo ste poznali a kým ste boli… zrazu nie je?

Vysvetlím to na príklade.


Povedzme. Prežili ste určité obdobie svojho života s niekým. Povedzme dlhé roky. Tento človek bol súčasťou vašich všedných a výnimočných dní. Potom odišiel. A po tomto odchode ste v sebe zacítili prázdno. Akoby svojim odchodom zobral kus z vás. Časť vašej identity. Osobu, o ktorej ste si mysleli, že ňou ste.


Alebo...


Povedzme. Že sa nechcete zmieriť so situáciou v práci. Váš šéf vás nevie pochváliť. Trvá to dlhé roky. Okrem kritiky si nič zlé nevypočujete. A tak dávate po náročnom sebapresvedčovaní výpoveď. No aj napriek tomu, že pre daného týpka nepracujete už nejaký čas, ten pocit krivdy a pracovná dráma žije niekde s vami …Nepustili ste to.

Častým rozpadom našich ilúzii býva porovnávanie a snívanie o bývalom partnerovi. Nepustili sme rozchod. Aj napriek bývalého fyzickej neprítomnosti je stále s nami. A tak máme problém začať novú kapitolu.


Lebo pokým staré neodíde, nové začať nemôže


Často sa vraciame do minulých situácii, opakujeme si, čo sa kedy a ako stalo. Snažíme sa žiť z minulosti. Život je však plynúci, nestály, vždy sa všetko mení.. preto.. nedajme sa chytiť mysľou tým, čo bolo. Nebuďme uväznení v spomienkach.

Poznáte ľudí, ktorí stále vyťahujú minulé spomienky a svoju osobnosť vybudovali len na niektorých zážitkoch z minulosti? Dokoliečka spomínajú, kedy sa mali najlepšie, kedy boli šťastní.. Akoby prítomnosť pre nich neznamenala nič, len šedé dni bez nových radostí … smutné

Zatvárame oči pred životom. Nechceme cítiť bolesť. Z toho, že niečo skončilo a odišlo. Že strácame pevnú zem pod nohami… že niečo z nás akoby zomrelo…namiesto puschovania… ich to nechajme ísť …

Dovoľme si to. Niekedy namiesto boja a snaženia o to, aby sa minulosť vrátila.. je najlepšie zmierenie s realitou. Krutou. Boľavou. Hocijakou. Vždy to bude súčasťou vašich myšlienok. Ale je na nás, ako veľmi im dáme pozornosť.


Nezažívame len happy-endy


Mnohokrát situácie, ktoré sa zdali byť najhoršími nás naučili naviac. Situácie bez rozlúčenia. Bez ospravedlnenia. Bez odpustenia… ktoré nás viedli k tomu, aby sme chápali udalosti života bez toho, aby sme ich pochopili mysľami a začali dôverovať životu, že aj napriek tomu, ako sa čo stalo…je to v poriadku.

Niekedy to jednoducho musíme pustiť a nechať ísť. Čokoľvek. Aby sme našli opäť samých seba. Aby sme objavili, že to kým sme sa nedá ohraničiť len na pár situácii života alebo ľudí… že sme niečo omnoho viac. Ale to už je každého sebauvedomenie ))

Share your thoughts

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *