post-thumb

Život je zmesou rôznych udalostí, v ktorej prežívame lásku, trápenie, šťastie, strach… Na rozdiel od toho, ako sa cítime a čo prežívame, si život vždy poradí a plynie ďalej. Nehľadiac na to, či to chceme alebo nie.

Život je akýmsi večným plynutím bytia všetkého.

A v tomto niečom existujeme my – ľudia. Sme súčasťou, sme životom. Máme svoje naplnené a nenaplnené túžby, očakávania a sny. Sme akýmisi pozorovateľmi toho, čo sa deje. Ako keď sledujeme film na plátne. Často krát sa vieme vcítiť do role herca, prežívať s ním ťažký život plný drámy a niekedy sedíme a len tak bez stotožnenia pozorujeme to, čo práve je.

Niekedy musí bolesť prísť, aby sme si mohli uvedomiť, čo si uvedomiť máme. Aj samotné uvedomenie je vec našej voľby. Naše rozhodnutia nás pretvárajú. Je na nás, či lekciu života zvládneme na prvý krát, pochopíme niečo v nás a prirodzene sa posunieme ďalej. Alebo príde lekcia väčšia, extrémnejšia, aby sme už nedokázali zatvoriť oči. Tento opakujúci jav cyklenia je možný vidieť v čomkoľvek. Vo vzťahoch, kedy priťahujeme podobný typ partnera. Alebo ako bolesť v podobe choroby.

Znie to ako klišé))… ale raz mi jedna múdra žena napísala, že ľudský život vyzerá ako kocky domina. Ťukneme do jednej kocky a automaticky nastane pohyb všetkých ďalších kociek za tou prvou. Urobíme jedno rozhodnutie a automaticky sa začnú diať následky adekvátne tomu rozhodnutiu. Lenže život nie je len o jednom rade domina a o jednom rozhodnutí. Je to fascinujúce mystérium života človeka a my rozhodujeme o našich kockách.

Niekedy jednoducho musíme trpieť, aby sme mohli vyrásť vyššie. A preto sa mnohokrát ocitáme v pre nás ,, ťažkých situáciách“, kedy si myslíme, že už ďalej sa ísť nedá. Nerozumieme, prečo sa táto bolesť deje práve nám. Kladieme si mnohé otázky, nevidíme žiadne svetlo nádeje.

,,Ako sa naučiť zaobchádzať s bolesťou?“

Bolestivé situácie sú príležitosťou, križovatkou alebo stopkou, kedy sa rozhodujeme či budeme ďalej obeťou alebo víťazom. V tomto článku nenájdeš návod typu, ako žiť život. Ty to vieš najlepšie a robíš to najlepšie tak, ako to v tomto momente vieš.

Píšem sem len vlastné uvedomenia ))

Keď nastane bolestivá situácia, napríklad taký partnerský rozchod… Väčšinou reagujeme odporom. Nechceme prijať to, čo sa momentálne deje. Stala sa zmena, s ktorou nie sme spokojní. Automaticky to v nás vytvára veľký rozpor toho, čo je a toho čo nechceme. Na strane druhej nám bolesť ukazuje hlboko ukryté pocity, ktoré sme vidieť nechceli. Zrazu žasneme, aký sme pri prežívaní bolesti živý, ľudský a zraniteľný. Niekoho tento pocit môže zlákať a stavia sa celoživotne do role obete, bičovanej životom, trestanej krutým osudom. Ale to nie je to, čo chceme ))

Ako som písala, život plynie, či chceme alebo nie. A je na nás, ako sa postavíme k životným udalostiam, nech sú akékoľvek. Bolesť by sme mali jednoducho prijať, precítiť ju, vyplakať sa, vypísať sa, vyrozprávať, dovoliť si byť nahnevaným. Byť samotnou bolesťou so všetkým, čo ku nej patrí. Môže to byť úžasným vedomím cvičením, meditáciou, kedy pozorujeme, aké emócie sa vynárajú na povrch. My sa s nimi nestotožňujeme, ale dovolíme si ich prežívať.

Ak budeme bolesť zbytočne utláčať v sebe, budeme sa tváriť, že sme v poriadku, aj keď to tak necítime, bolesť si nabalí na seba ďalšie rany, ktoré si týmto svojim vnútorným nastavením ďalej spôsobíme. Veľa krát človek, ktorý neprekonal rozchod, nespamätal sa z neho si toto ublíženie ďalej prenáša do budúcich vzťahov, tým spôsobuje ešte viac bolesti nielen sebe, ale aj druhým.

,,Jednoducho nebojujte…

Až po prijatí samotnej bolesti, kedy ju vidíme ako niečo, čo sa stalo, prichádza uvedomenie, že buď zmeníme situáciu (ak to vieme ovplyvniť), odídeme z nej, alebo ju prijmeme.

Je to ako s divákom, ktorý pozoruje film. Buď prežíva drámu spolu s hercom vo filme, alebo pozerá film nezúčastnene. Netreba sa učiť metódy, akými prijať bolesť, samotné pochopenia tvojho vnútorného nastavenia je poznaním, ktoré potrebujeme všetci prežiť na vlastnej koži. Viac sa učiť netreba. Sebauvedomovanie nám pomáha ľahšie prežívať život aj keď je mnohokrát bolestivý, a koniec koncov prijať realitu takú, aká je.

Aby sme dokázali každý deň povstať z popola ako ten bájny vtáčik – Fénix sa volal ))

A pripájam ešte jednu báseň, ktorú som napísala v čase, kedy moje stotožnenie s prežívaním vlastnej drámy života išlo na plné obrátky )) Nešťastná láska, bolestivý vzťah a sebaobviňovanie samej seba, že som nepočúvala dušu, ale túžby tela ))

Báseň som nazvala Kvetinové šaty :

Slzy duše stekajú po lícach a padajú na kvetinové šaty,

prosia toto telo, ktoré zakrývajú, aby nepočúvalo túžby a predstavy vzrušujúce….

aby si už viac nespôsobovala rany seba zraňujúce….

Slzy….Vyšli z jej duše, hovoria ,,zobuď sa a nedaj mu už samú seba,

len ži lásku hodnú neba´´Lebo toto je utrpením tvojim, že si lásku zatratila

Stačí ti prchavé uspokojenie mysle a kvetinové šaty odhaľujúc časti tvojho nahého tela

Ďakujem Ti

Tags : ,

One thought on “Bolesť ako príležitosť zrodenia nového

Michal

17. októbra 2019 - 06 : 50 : 28

Vsimol som si, aspon teda na sebe, ze partnerov si vyberame nie nahodne. Taktiez to plati aj opacne….oni nas. Vo vztahu potom zrkadlime jeden druhemu samich seba a to je vyslednica vztahu asi 😀
Dostavame presne to o co si v danej etape zivota pytame a co potrebujeme aj ked o tom mozno nevieme. Nazvime to zakon, pritazlivosti alebo akokolvek chceme… ci uz o nom vieme alebo nie, ale funguje to a vysledok rovnice sa VZDY rovna.

Zaujimave je napriklad stretnut zenu, pozerat sa jej do oci, vidiet v nich prakticky sameho seba len v opacnom pohlavy a nespravit nic. Nehat ju odist.
Nie zo strachu… prosto bez vole to skusit teraz.
co myslis Alex?
Nedostatok sebalasky? Nie je to prave taky vztah co by sme mali hladat? Alebo hladame skor rozdielnych partnerov a ocakavame od nich to co nam takyto jeden „rovnaky“ moze davat kazdy den prirodzene lebo vie ze to chce aj on/ona sam/sama a je to v podstate v jeho/jej prirodzenom spravani? Alebo hladame dobrodruzstvo neznameho? Tuzba zladit odlisnosti? V com to je?

Na rozchode sa mi najviac pacia tie silne momenty… skutocny zivot ktory inak prehliadame, vtedy zaciname skutocne vnimat a prezivat.
Cloveku s otvorenym srdcom, aj ked zlomenym, sa naskytuje neskutocny dar retrospektivy hlavne na seba sameho a moznost vidiet veci inak doposial skryte.
Vyzaduje to nevyhnutne schopnost prijat realitu…. zivot aky je … „nebojujte“ ako pises ty 🙂 …a ako dar dostaneme jeho krasu… aka je. Nech je akakolvek…Ale je… a je skutocna… neprifarbena… prosto realna. PRAVDIVA… skutocna.
Vsetko je vtedy v nas tak silno znasobene ze je fascinujuce vidiet a pozerat sa na seba ako si pisala Alex: „ako ked sledujeme film na platne“ …. vtedy mame moznost zmenit smer padajuceho domina.
Nikdy v zivote som necitil tak jasnu moznost volby ako teraz. Je to doslova: obzri sa a spadnes tak hlboko, ze to, co si myslel doteraz, ze je tvoje dno, je len tak v polovici 😀
Cesta je jasna … bolest je silny ucitel a ten co ju vnima ako dar, tak ju vyuzije k tomu aby tie najtazsie chvile vyuzil v tie najproduktivnejsie. Ukazuje cestu!
Bud sa chceme utapat v lutosti a zit v minulosti alebo prijat pravdu, pochopit ze sebalaska je prvotna a zit nou v pritomnosti.

Vraj je osud dany ale ja si myslim ze len pre tych ktori nemaju silu prekonat samich seba. Kazdy den aj moment sme konfrontovani rozhodnutiami… lenivost je najvacsia slabina duse a taketo chvile nam skrz bolest davaju velmi silnu motivaciu vydat sa na svoju cestu. Cestu laskou hodnej neba… ))

P.s. radost citat tvoj blog. Tesim sa z tvojho rastu Alex…sikulka. Pokracuj! 🙂

Odpovedať

Share your thoughts

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *